Marec 2026, Slovensko-poľské pohraničie.
Presne týždeň po dvojdňovej túre s prespaním na útulni Andrejcová v Nízkych Tatrách opäť čítam správu od rovnakého Dávida. Viac Dávidov vlastne ani nepoznám. Tentoraz navrhuje dvojdňový minibikepacking so začiatkom v Sabinove, odtiaľ prejdeme cez sedlo Priehyby na druhú stranu pohoria Čergov do obce Malcov v Bardejovskom okrese, nad ktorou sa na poľsko-slovenskej hranici nachádza útulňa Kráľová Studňa.
Tam prespať (vraj by mala byť otvorená) a odtiaľ na ďalší deň do Poľska, cez Tylicz, Krynicu a Muszynu do Lipan. Dokopy 116 kilometrov a 1533 výškových metrov nahor. Nič svetoborné, ale vzhľadom na to, že som na bicykli tohto roku ešte nesedel a minulý rok až jeden krát, mám trošku obavy, či to nebude na prvý výjazd po dlhej dobe príliš. Ale keďže racionálne uvažovanie ma celý život úspešne míňa, dlho neváham. Už len vyriešiť dopravu do Sabinova, ktorý je od môjho bydliska vzdialený 50 kilometrov a bez vlakového spojenia v blízkosti. Trepať môj pomerne veľký bicykel do autobusu sa mi vôbec nechce a neviem si to ani predstaviť, preto sa musím nejako dopraviť do niektorej z obcí, z ktorej mám vlakové spojenie do Prešova a odtiaľ ďalej. Nakoniec si vyberám Kapušany, kde môžem nastúpiť na vlak idúci z Humenného do Prešova a spolieham sa na to, že za 5 minút stihnem prestúpiť v Prešove na vlak do Sabinova. Dávam tiež vedieť Davidovi, že to budem riešiť takto a že to bude tesné. Do Kapušan ma hodí autom mama, ktorá potom auto potrebuje. Dohodnuté. V inkriminované ráno sa budím nejaký nervózny – dnes sa mi akosi nikam ísť nechce. Pozerám sa von oknom a sledujem, ako sa pod náporom „mierneho vetra z juhu“ – ako čítam v aplikácii o počasí – lámu konáre stromov a menšie psy a deti poletujú krajinou. „Ach, ako ja nenávidím vietor pri cyklistike. Hlavne, že až do dnes bolo úplne krásne počasie a bezvetrie…to je dnes jak naschvál!“ – začínam deň s optimizmom mne vlastným. S takto jasnou mysľou svoje rozhodnutie nechať si na prestup 5 minút prehodnocujem a rozhodujem sa, že sa pre istotu autom hodím až do Prešova, pretože mám také tušenie, že nechať si 5 minút na prestup pri slovenských vlakoch zrejme nebude dobrý nápad a v prípade aj malého meškania zmeškám prípoj do Sabinova. To by nebolo dobré, pretože už tak vyrážame na obed a pred nami je kus cesty. Prvý deň síce „len“ 45 kilometrov, ale okolo 800 výškových a hlavne cez lesy, kde vôbec nepoznáme cestu.
Prešov je ako vždy zatrepaný a ja si pochvaľujem, ako dobre, že som šiel s časovou rezervou, lebo to len tak-tak stíham. Stanicu preletím na bicykli a na nástupište prichádzam tesne pred príchodom vlaku. Davida však nikde nevidím. „Zrejme dobehne na poslednú chvíľu alebo plánuje nastúpiť na ďalšej zastávke Prešov-mesto“, upokojujem sa a trepem bicykel do vlaku. Periférne zachytávam hlásenie, že vlak z Humenného, ktorým som pôvodne plánoval ísť, má meškanie asi 5 minút. „Ešte dobre, že som ním nešiel, lebo by som to nakoniec fakt nestihol.“ Vlak do Sabinova sa rozbieha a Davida stále nikde nevidím. Ale kľudne mohol medzitým nastúpiť na inom konci vlaku a stále je tu aj možnosť s ďalšou zastávkou, takže to neriešim. Po asi troch minútach cesty mi zvoní telefón. Dávid. „Počúvaj Šimon, ten vlak do Sabinova sa na to vysral, nepočkal na ten vlak z Humenného.“ Hovorí trochu sklamane. Začínam tušiť, že onedlho nebude jediným sklamaným účastník tohto rozhovoru. „Nevadí, ja už sedím v tom vlaku do Sabinova, šiel som nakoniec autom až do Prešova“ – hovorím mu. „Aha, lebo ja ťa čakám na nástupišti, kde si mal vystúpiť z toho vlaku z Humenného, že nepôjdem sám do Sabinova, keď ty nestihneš prestúpiť.“ Nasleduje pomerne dlhé ticho. Byť to v iný deň v inej nálade, asi by som sa na tom začal smiať. Teraz sa však musím priznať, že mám extra čo robiť, aby som nezačal skloňovať všetky nadávky do všetkých tvarov aké poznám a prípadne vymyslieť aj nejaké novotvary. Síce som nasratý na Davida, ale niekde na pozadí viem, že som za to zodpovedný minimálne rovnako ako on, lebo som mu tiež mohol dať vedieť, že tým vlakom nepôjdem. Navyše to, koho je to vina je úplne jedno – výsledok je daný. On zmeškal prípoj do Sabinova kvôli meškaniu vlaku, v ktorom som ja nesedel, a čaká na ďalší vlak do Sabinova, ktorý ide o hodinu, zatiaľ čo ja sedím v tom, ktorým sme mali ísť.
Takže – teraz sedím pri stanici v Sabinove na guľatine a píšem úvod tohto príbehu, o ktorom začínam mať trochu pochybnosti, ako sa bude vyvíjať ďalej. Ak poznáte ten pocit, že sa proti vám spriahol celý vesmír, tak to je presne on. Ono by to na tom vlastne nebolo nič až tak zlé – užíval by som si pekný slnečný deň, nebyť toho protivného marcového vetra, ktorý mi kazí náladu od samého rána a zdá sa, že s tým v blízkej dobe nehodlá prestať. Už je ale načase to prijať ako fakt a nenechať si pokaziť aj druhú polovicu dňa, pretože sa zdá, že čím viac som nasratý, tým viac sa okolnosti zhoršujú. Nepotrvá dlho a tento princíp sa mi potvrdí. Po hodine Sabinovského rozjímania prichádza vlak s Davidom a vyrážame smer Čergov. Protivný vietor nám ako zázrakom fúka do chrbta, čo sa mi na bicykli stalo asi prvý krát v živote. Je to úžasný, nepoznaný pocit. Dúfam, že mu to vydrží. Ide sa nám dobre, ale ja mám ešte nejaké resty, čo sa vzorca – som nasratý, tak mi život pošle dôvod – týka. Pri prechádzaní poľnej cesty, na ktorej stojí traktor s vlečkou tak, že ju celú blokuje a treba ho obísť po poli spomaľujem, vypínam ľavú tretru a spomaľujem ešte viac, aby som obišiel Davida, ktorý, z pre mňa neznámej príčiny, zosadol z bicykla a zatočil priamo predo mňa. Nečakane zastavujem, aby som ho obišiel, ale bicykel sa mi v tejto nulovej rýchlosti v mäkkej hline nakloní mierne napravo. Avšak mierne stačí. Pravú tretru už vypnúť nestíham. Ak sa vám nikdy nestalo, že ste padali s bicyklom na stranu, na ktorej máte zapnutú tretru, nebudem vám to popisovať. To treba zažiť. Postaviť sa tiež nie je práve najjednoduchšie, pretože vypnúť nohu na ktorej si ležíte chce buď určitú dávku umu alebo neurčitú dávku hnevu. Ja mám to druhé. Vstávam zo zeme, oprašujem sa od hliny a v duchu si hovorím, že dnešný deň ma proste bude skúšať. Ale ja sa nedám! Zisťujem, že mám odreté a udreté koleno, ale spredu, nie z boku, čo mi nevychádza a len sa domnievam, ako k tomu došlo. Najpravdepodobnejšia možnosť sa mi zdá byť, že som ním trafil roh riadidiel bicykla, ktoré sa pri páde otočili nabok. Ale bicyklovať môžem, aj keď už vôbec nechcem. Pokračujeme.
Prechádzame obcami Pečovská nová Ves, Ľutina a Olejníkov a vchádzame čoraz hlbšie do Čergovských lesov, kde mizne asfaltová cesta a nahrádza ju pekná šotolina. Na horský bicykel úplná idylka, aj keď zatiaľ ideme stále do kopca. Zo sedla Priehyby nás čaká zaslúžený, dlhočizný zjazd až do obce Livov, na ktorom však treba byť veľmi obozretný – v niektorých častiach sú zľadovatené úseky na ktorých stačí malé zaváhanie a držkopád je takmer zaručený. Našťastie to však obaja vieme a keďže ja som len taký pseudo-bikepacker – to znamená, že nemám na bicykli žiaden nosič ani brašne a všetko čo mám so sebou, mám na chrbte v batohu, Davida nechávam ďaleko za sebou. Dole kopcom je to výhoda, pretože nehrozí, že pri rýchlom zjazde v teréne zlomím držiak alebo stratím brašňu. Všade inde je to však nevýhoda, pretože ma z toho batoha hovadsky začínajú bolieť trapézy a tuhnúť šija. V Malcove, asi 7 kilometrov pred dnešným cieľom, navyše začínam dostávať kŕč do ľavého stehna, čo ma dosť prekvapuje. Nie to, že to prišlo, to som čakal, ale nie tak skoro. Veď máme za sebou ani nie 40 kilometrov. Ale na druhej strane, väčšinu z toho, s výnimkou spomenutého zjazdu, bolo stúpanie. Otázka znie, čo ďalej. Keď raz začnú kŕče, lepšie to už nebude, mám to odskúšané. Do Bardejova, odkiaľ by som si vedel vyriešiť odvoz domov, to mám už len nejakých 16 kilometrov po rovine, kdežto na útulňu je to ešte asi 300 výškových. A každý turista vie, že nie vzdialenosť, ale prevýšenie je to, čo rozhoduje. Výlet však predčasne ukončiť nechcem, cez noc sa trochu dám dokopy a zajtra môžem pokračovať. Rozhodujem sa teda skúsiť zvládnuť to ku útulni. Zo začiatku to ako tak ide, prudšie stúpania bicykel radšej tlačím, nech šetrím stehno, ale postupne aj pri chôdzi do kopca cítim, ako sa mi pri každom kroku sval kŕčovito sťahuje. Tuším, že to bude ešte zaujímavý záver dňa. O to viac, keď v priebehu možno 30 minút 2x zisťujem, že sme zišli z cesty a ideme zle. Nie je to ale ani tak naša chyba – ono totiž cesta, ktorú vidíme v mapách, tam v realite vôbec nie je. Takže prekračujeme potok raz tu, potom tam, brodíme sa húštinou, prenášame bicykle a ja začínam tušiť svoj omyl, že „už len 7 kilometrov a už len 300 výškových“. Ono nie vždy je 7 kilometrov ako 7 kilometrov a 300 výškových ako 300 výškových. Keď sa deriete s bicyklom húštinou, tie čísla nadobúdajú úplne iný rozmer. Keď po čase konečne nájdeme nejakú lesnú cestu, onedlho sa ukáže, že smeruje inam a musíme z nej opäť zísť do ďalšej húštiny. Pre istotu už mám mapy s označeným cieľom stále na očiach, nech aspoň smer máme správny. Tempo, akým ubúdajú kilometre, alebo lepšie povedané metre, je doslova frustrujúce. Kŕč ma medzitým začal chytať do pravého stehna a tak aspoň oceňujem že stehná na mňa berú ohľad a striedajú sa. Moje nadšenie však netrvá dlho, pretože sa k nemu po chvíli opäť pridáva znova aj ľavé, ale pravé už neprestalo. Tak si musím každých pár stoviek metrov čupnúť, aby som ich natiahol a v tejto pozícii zotrvať niekoľko minúť, kým sa cítim na ďalší pokus. Ako sa blížime k cieľu, zo stoviek metrov sú desiatky a každým čupnutím sa zo seba smejem viac a viac, pretože som nečakal, že som až taký Lazár. Darmo, nohy už si od bicykla úplne odvykli. Začínam sa cítiť ako na krížovej ceste, akurát neviem koľko zastavení tá moja ešte bude mať. Pri poslednom zastavení si už radšej rovno ľahám na zem a s chuťou sa bavím na tom, ako posledný kilometer ideme pol hodinu. Ale je pred nami posledných pár metrov stúpania, po ktorom má nasledovať krátky zjazd ku chate.
To už dám! ,,Inak, som zvedavý, čo budeme robiť, ak to bude zamknuté“ – zdieľam s Davidom svoje optimistické myšlienkové pochody, pretože sa medzitým zotmelo a vzhľadom na môj stav a miesto si neviem tak celkom dobre predstaviť hľadať alternatívne ubytovanie. Stan nemáme a cez noc má mrznúť. Rádius môjho možného dojazdu sa navyše počíta na nižšie jednotky metrov. Konečne prichádzame k útulni. Pár metrov pred ňou má byť studnička, ku ktorej však treba zísť asi 10 metrov dolu kopcom, čo rezolútne odmietam, aj keď voda by sa zišla. David teda ide a berie aj moju fľašku. Je to proste kamarát. Po chvíli mi však kričí, že žiadna voda tam netečie. To je dosť prekvapenie, pretože ešte stále sa na určitých miestach v tieni drží sneh, čo vzhľadom na vysoké teploty posledné dva týždne musí znamenať, že ho tu muselo byť naozaj veľa, keď sa stále nestihol všetok roztopiť. Nevadí, našťastie ešte nejakú vodu máme, ale ako ponaučenie je to dobré. Dva držiaky na fľaše mi totiž na bicykli ostali prázdne práve preto, že som sa spoliehal, že pri útulni je studnička. Prichádzame ku chate a David sa pokúša otvoriť dvere. Ja zatiaľ hľadám miesto, kam odložím bicykel, periférne však vidím a počujem, že mu to moc nejde. Sú zamknuté. Zatiaľ je však príliš skoro robiť paniku a tak kým dávam bicykel do altánku, David už obieha chatu dokola a hľadá iný vchod. Našiel. Útulňa pre turistov je na druhej strane a je to maličká podkrovná miestnosť, ku ktorej vedú schody popri stene chaty. Dvere, ktoré David skúšal otvoriť ako prvé zjavne patria ku zvyšku chaty, ktorá je ale súkromná a nie je otvorená pre turistov. Ani sa nedivím. Je to veľmi pekná stavba, ktorá musela stáť nemálo peňazí a bohužiaľ, my Slováci obecne nemáme mentalitu na to, aby niečo také mohlo ostať odomknuté. Odkladáme si veci v podkroví a vonku pri chate v obrovskom ohnisku rozkladáme oheň. Jednak začína byť dosť chladno a už je jasné, že tentoraz si v piecke nezakúrime – žiadna tam vnútri nie je. Tak si aspoň večeru zjeme pri teple ohníka – navyše s ohňom to má celé úplne inú atmosféru. Pri ohni sa tiež veľmi dobre preberajú najrôznejšie témy, a tak to po večeri využívame. Obaja máme už pomerne dosť zaujímavých zážitkov a skúseností, ktorými sa vieme vzájomne obohatiť. Keď nám už dochádza drevo, ktoré sme si nachystali tak na hodinu až dve horenia, poberáme sa spať.
Na druhý deň ráno prehodnocujem môj ďalší postup, keďže plánovaných 80 kilometrov s prevýšením podobným tomu včera sa mi po včerajšku nezdá ako úplne najlepší nápad. O to viac, že z cieľa tejto etapy – z Lipan, to mám domov ešte viac než 60 kilometrov s minimálne dvoma prestupmi. V hre je preto čoraz viac možnosť ísť do Bardejova, odkiaľ to mám domov len 25 kilometrov a navyše tú cestu poznám veľmi dobre aj na bicykli. Takže je rozhodnuté a ostáva sa už len rozhodnúť, ako sa dostať do Bardejova – či zvoliť úplne najľahšiu variantu a vrátiť sa dole kopcom do Malcova a ďalej po rovnej ceste do Bardejova, alebo si dať ešte aspoň nejakú výzvu a ísť cez Poľsko, v Tyliczi sa odpojiť od Dávida a pokračovať cez hraničný prechod Kurov priamo do Bardejova. Tú cestu poznám tiež celkom dobre a myslím, že by som to mal zvládnuť. Vyberám si teda druhú možnosť a tesne po siedmej hodine ráno vyrážame. Čaká nás opäť pomerne dlhý zjazd do dedinky Wojkowa a pretože je ešte mráz, naťahujem si lyžiarske rukavice. Prsty sú to prvé, čo v takých podmienkach trpí, takže som na to pripravený. Na čo ale pripravený nie som je to, že cyklistické tretry boli zrejme výrobcom zamýšľané na použitie v lete.
Už pred Tyliczom idem skapať ako ma od zimy bolia prsty na nohách a preto hneď v ďalšej dedine Muszynka zastavujem na autobusovej zastávke, kam svieti slnko, trošku sa na ňom zohrievam a zároveň dojedám jedlo, ktoré mi ešte ostalo. Slniečko už začína príjemne hriať a ja už sa pomaly vidím v Bardejove, kde plánujem skorý obed v mojej obľúbenej reštaurácii, na ktorý sa fakt veľmi teším. Pokračujem ďalej, z Muszynky je to ešte pár kilometrov miernym stúpaním ku Slovenskej hranici a odtiaľ podľa navigácie len 16 kilometrov a presne 0 výškových nahor až do Bardejova. Krásny pohľad. V stúpaní ku hraničnému prechodu nohy po včerajšku dávajú najavo, že dnes nemajú najmenšiu náladu na ďalšie výkony a tak si hovorím, že neexistuje aby som si trasu nejako predlžoval, aj keď som videl v navigácii alterantívu ako sa dostať do Bardejova – po cyklotrase s menšou obchádzkou. Na hranici už ani nezastavujem a rovno začínam tento dlho očakávaný zjazd, ktorý je ako za odmenu.
Po zopár desiatkach sekúnd však pred sebou vidím odbočku na úzku cestu, pri ktorej je altánok a nejaké cedule. „To bude zrejme odbočka na tú cyklotrasu“ – hovorím si – „tak aspoň sa pozriem, čo je na tých ceduliach“. Zastavujem a po preskúmaní cyklotrasy zvažujem, že možno by to predsa len mohlo byť zaujímavejšie, ako ísť po hlavnej ceste na ktorej nič zaujímavé nie je.
Rozhodovanie je pomerne náročné, pretože z pôvodných zostávajúcich 14 kilometrov a 0 výškových by ma čakalo ešte 22 kilometrov a 200 výškových. „Nie veľa, ale načo, keď nemusím…a už sa mi fakt nechce…a ešte ma čaká cesta z Bardejova domov…ale ja tak rád objavujem nové trasy a miesta!“ Je rozhodnuté. Ešte píšem kamarátovi Janovi, ktorý pracuje v reštaurácii kde sa chcem zastaviť na obed, od kedy majú menu. „Už máme“ – znie dosť prekvapujúca odpoveď o 8:30 ráno. „OK, okolo desiatej ma čakaj“ – odpisujem mu a vyrážam na cyklotrasu.
Cesta je krásna, spočiatku asfaltka, potom štrková, ale pekne značená, nie je kde zablúdiť. Do reštaurácie prichádzam presne o 10:00 a Janovi hovorím, nech v kuchyni na kolegov za mňa mrkne, že som dosť hladný. Musel mrknúť poriadne, nešetril na mne. Z Bardejova vyrážam pred jedenástou a cez celé mesto bicykel tlačím, pretože ma neskutočne z toho sedadla už bolí zadok. Ach, ako dobre sa mi kráča a ako sa mi nechce znova nasadať. Najradšej by som tlačil bicykel až domov. To by mi ale trvalo tak pol dňa. Za mestom teda neochotne nasadám a naozaj slimačím tempom sa vlečiem proti protivnému vetru, ktorý som včera tak vychválil, keď mi fúkal do chrbta. V dedinách, kde je chodník, opäť zosadám a radšej bicykel tlačím, lebo sedieť už dokážem iba s veľkým sebazaprením. Aspoň, že je pekný slnečný deň a ja sa nikam neponáhľam. Domov prichádzam poobede a ešte nikdy mi cesta z Bardejova netrvala tak dlho. Teda raz, keď som to šiel pešo. Ale to je iný príbeh. Teraz som rád, že som už konečne doma. Ešte umyť bicykel a zaslúžene oddychovať. Nakoniec dnes 66 kilometrov, len o 14 menej, ako keby som bol pokračoval s Dávidom. Super výlet, neľutujem!