Marec 2026, Nízke Tatry.
Sú jarné prázdniny a mne práve skončila sezóna práce lyžiarskeho inštruktora. Tieto prvé jarné a hlavne konečne slnečné dni venujem príprave dreva na ďalšiu zimu.
Z ničoho nič čítam správu od kamaráta Davida, s ktorým na jar plánujeme nejakú zatiaľ bližšie neurčenú diaľkovú turistiku v Španielsku: „Čau Šimon, nešiel by si so mnou na dva dni do Nízkych Tatier? Vlakom do Pohorelej, odtiaľ výstup na Andrejcovú, tam prespíme a na ďalší deň zídeme do Liptovskej Tepličky. Na Andrejcovej mi síce nedvíhajú, takže neviem, či tam niekto vôbec bude a či sa bude dať zakúriť, ale na fórach som čítal, že by aspoň mala byť otvorená časť, kde sa dá prespať…“ Ja som dnes ráno po dvoch mesiacoch znova cvičil nohy, takže viem celkom presne, čo ma zajtra bude čakať. Ale pozvanie na zimnú turistiku, navyše s možnosťou, že v noci nebudeme mať kde spať, sa jednoducho neodmieta. „Jasné, ideme!“ Ale zobral by som auto. Dva dni dozadu sa mi totiž ozval záujemca o zadný kufor na motorku, ktorý predávam, a je z Popradu, takže využijem cestu a rovno to vybavím. „Vieš čo, zoberiem auto“ -píšem Davidovi- „takže budeme musieť upraviť trasu, aby sme začínali aj končili na rovnakom mieste“. Navrhujem štart na Šuňave kde necháme auto, po žltej na Andrejcovú a naspäť po modrej do Tepličky a odtiaľ autobusom naspäť na Šuňavu ku autu. Zo Šuňavy je to na Andrejcovú nejakých 22 kilometrov, čo sa mi nezdá nijak zvlášť veľa. David však, ako zjavne rozumnejší z nás dvoch namieta, že 22 kilometrov v zime je dosť a že radšej by dal štart aj cieľ v Liptovskej Tepličke, keďže aj odtiaľ sa dá napojiť na žltú a vrátiť sa po modrej, aby sme nešli tam aj naspäť rovnakou trasou. To je len nejakých 16 kilometrov tam a 14 naspäť, čo sa mi zdá síce málo, ale keďže neviem aké budú podmienky, súhlasím. „Tak ráno sa vidíme v Prešove, zober si mačky“ píše mi ešte David lebo zrejme nevie, že mačky nemám. Nevadí, kúpim si ráno v Poprade. Po zvyšok dňa idem rezať a štiepať drevo a zatiaľ ani netuším, ako dobre, že som súhlasil s kratšou trasou. Večer oprašujem svoju SNP výbavu – teda iba batoh a karimatku – spacák mám nový, do trochu chladnejšieho počasia. Keďže predpoveď ukazuje slnečné a na začiatok marca nezvyčajne teplé počasie, do batoha dávam nejaké teplejšie oblečenie na noc, ak by sa nedalo zakúriť a na cestu ráno obliekam len kraťasy a tričko bez rukávov – veď otužujem a snažím sa prvé slnečné lúče tohto roku vychutnávať každú možnú chvíľu. Vyrážam z domu, v Prešove pristupuje David a na Šuňave sa zastavujeme u môjho otca, ktorý mi, ako sa medzitým ukázalo, požičia mačky a pridáva k nim aj sprej na medvede – vraj že sa už môže hodiť. Nedbám. V Tepličke nechávame auto pri penzióne Dolinka a vyrážame. Cesta začína celkom výživným stúpaním – po modrej, popri lyžiarskej zjazdovke, za čo som aj rád, pretože po sľubovanom slnku až na zopár krátkych chvíľ nie je ani stopy.
Do toho sa pridal celkom ostrý vietor, takže sa vzhľadom na môj letný outfit potrebujem zohriať.Asi po dvadsiatich minútach, vzhľadom na vietor, ktorý jar teda ani náznakom nepripomína, vyberám z batoha bufku a čiapku, pretože cez krk a hlavu, a to aj napriek mojej hustej hrive, uniká najviac tepla. V tomto outfite sa už cítim dobre a dokonca vo chvíľach, kedy zasvieti slnko, musím čiapku odložiť, pretože mi je hneď horúco. Pokračujeme zasneženými lúkami po žltej alebo skôr vedľa nej, pretože vždy keď pozrieme na mapy, sme čiastočne odklonení od chodníka. Ono totiž – na zasneženej lúke, na ktorej nie kam namaľovať značky, nie je až také ťažké stratiť smer. Vieme síce približne kadiaľ máme ísť, ale jediné, čoho sa dá držať sú stopy od bežkárov na snehu, ktoré nám síce pripadajú, že idú tým správnym smerom, ale nie vždy je to naozaj tak.
Preto sa nám opakovane stáva, že sa musíme ku vyznačenej žltej trase vracať krížom cez lúku a posledný úsek pred pripojením sa na modrú, z ktorej sa už zablúdiť nedá pretože je to veľmi jasná cesta až ku chate, sa ku žltej, ktorú sme medzitým opäť stratili, snažíme dostať skratkou cez les. Neviem, kto vymyslel pojem skratka, ale myslím, že sa tým pôvodne označovalo niečo, čo cestu skracovalo. Táto skratka mi živo pripomenula úsek SNP tesne pred príchodom do kúpeľov Štós, kedy som taktiež v domnení, že idem stále po značke, zašiel mimo trasy a keďže som už mal dosť, vracať sa nepripadalo do úvahy. Tak som zvolil skratku cez les. Myslím, že nadávať ma muselo byť počuť až do kúpeľov. V sandálkoch, kraťasoch a so 14 kilovým batohom v teréne, ktorý pripomínal skôr feratu, lenže tá aspoň nevedie húštinou plnou tŕnia. Teda aspoň predpokladám, na ferate som nikdy nebol. Dnešná zimná edícia skratky síce neobsahovala húštiny, avšak podobný terén bol tentoraz obohatený snehom o hĺbke približne 40 centimetrov, na ktorom sa síce krásne šmýkalo, ale aspoň pod ním ani nebolo vidieť nerovnosti a zradný terén.
Konečne sme sa však pripojili na modrú, ktorá síce nebola o nič lepšia ako žltá, ale aspoň sa na nej nedalo zablúdiť. Rovnako však bola pokrytá vrstvou snehu dosahujúcou výšku až po koleno. Odkiaľ to viem tak presne? Meral som to takmer každým krokom. Vyrážali sme totiž v čase tesne pred obedom a keďže bol odmäk, čím ďalej tým menej ten sneh držal. Ale – aspoň nás od príchodu na modrú čakalo už iba samé stúpanie. Po ďalších pár kilometroch mi už nohy začínali dávať najavo, že po včerajšom tréningu sa im dnešný niekoľkohodinový zápas s hlbokým snehom nezdá ako správny spôsob regenerácie a začínal som pociťovať že stehná by radi dostali kŕče. To poznám, stáva sa mi to v podstate bežne, napríklad keď si po zimnej prestávke bez prípravy naordinujem hneď 90 km na bicykli v ťažkom teréne. Darmo- byť idiotom, to nie je len tak. Niekedy to býva dosť náročné. Človek totiž musí znášať následky svojich sprostých rozhodnutí. Ale väčšinou je to aspoň sranda. Rozmýšľať, ako sa dostať domov, keď je pred vami ešte 30 kilometrov, keď neviete na bicykli ani šliapať ani ho tlačiť, lebo pri každej z týchto činností vás hneď chytajú kŕče, je zážitok, ktorý si zopakovať nechcete. Preto sa aj ja sám čudujem, prečo som sa v podobnej situácii ocitol už niekoľkokrát. Teraz je to však iné. Kŕče ešte nemám a túto časť cesty už dôverne poznám, chodieval som tu na bicykli až do chvíle, kým som sa od lesnej stráže prostredníctvom blokovej pokuty nedozvedel, že tam s bicyklom chodiť nemôžem.
Po nekonečnom stúpaní konečne prichádzame na útulňu s očakávaním, že tam nebude ani živej duše. Predsa len je pracovný týždeň, mimo hlavnú sezónu a ani cestou sme nestretli nikoho okrem dvoch skialpinistov. Vchádzame dovnútra a na naše prekvapenie sedí v dolnej miestnosti ďalších 6 ľudí. „Tu niekto prichádza z teplých krajín“ – konštatuje jeden z nich, keď ma vidí v kraťasoch a tielku vojsť dovnútra. „Áno, práve idem z Bulharska“ – snažím sa opätovať trochu slabší humor a odkladám si batoh ku krbu, v ktorom bohužiaľ zatiaľ nehorí. Po krátkej debate sa ukazuje, že sú to všetko postarší turisti z rôznych kútov Slovenska, ktorí či už pešo alebo na skialpoch prechádzajú niektorú z turistických trás. Sú tu už druhý deň, čo je poznať aj na teplote – v útulni je teplo pretože predošlý večer mali zakúrené. Podľa ich slov až tak, že tam mali 30 stupňov a nedalo sa spať. Preto sa dohadujú, či budú vôbec tento večer kúriť, na čo im vravím že by bolo fajn, pretože si potrebujem uvariť večeru. Teda, uvariť. Nechať zovrieť vodu a nasypať do nej obsah sáčku a cestovinami a práškom, ktorý z mne neznámeho dôvodu výrobca nazval kura na paprike. Aj keď, paprika tam zrejme bola. Keďže celá skupina je ubytovaná v tejto spodnej časti, celý vrch je prázdny.
Aspoň zatiaľ. Ako však vieme že predošlých skúseností na útulniach, to sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Preto berieme batohy hore a obsadzujeme si matrace. Podľa očakávaní, ani nie pol hodiny po nás prichádzajú na útulňu ďalší dvaja skialpinisti. Priznávam, že aj keď sme neprešli veľa kilometrov, som fakt rád, že už nám na dnes padla. Prezliekam sa do teplejšieho oblečenia a z batoha vyberám horkú čokoládu, ktorá mi slúži ako prvá večera, keďže je pred štvrtou a zakúriť plánujú až o piatej. Keďže tu boli prví, nechcem sa im do toho miešať – tú hodinku aj niečo vydržím. To som však ešte nevedel, že z hodinky budú hodinky. Oheň síce o piatej založili, ale akosi sa im to nie a nie rozhorieť. Stále vidieť iba nejaký slabý plamienok ako si mdlo plápolá na spodku krbu a ku vrchnej časti, na ktorej mám položený malý turistický plechový hrniec so studenou vodou, sa dostáva veľa dymu a žiadne teplo. Možno som mal radšej zobrať niečo na vyúdenie, to by bolo rýchlejšie. Čo pár minút chodím pozerať na moju nezohrievajúcu sa vodu a so stále väčšou závisťou poškuľujem na turistických kolegov ako sa napchávajú. Zrejme som si tiež mal zobrať plynovú kartušu, ale nechcelo sa mi ju vláčiť keď som počítal s tým, že spravíme oheň. Po hodine a pol tohto nie veľmi zábavného predstavenia s názvom „Ako nezakladať oheň v krbe“ sa ma hlavný pyroman, mimochodom veľmi milý postarší pán pýta, či mi nemá požičať svoj plynový horák. Všetka moja hrdosť okamžite vyletela spolu s dymom hore komínom a odpovedám, že by som to veľmi ocenil.
Ani nie za 20 minút, teda po troch hodinách namiesto jednej, mám pripravené jedlo na ktoré sa teším len preto, že nemám nič iné. Dávid medzitým niekde objavil erárnu gitaru, ktorou aspoň odľahčil túto ponurú atmosféru môjho boja za plný žalúdok. Po večeri ešte trochu kecáme – o stravovaní, hudbe, všeličom – keď tu sa jeden z dvojice, ktorá prišla po nás, pýta: „chalani, počujem že ste z východu a že máte radi klavír (bavili sme sa o tom, že sa mi lepšie učí hrať na klavíri než na gitare, keďže obaja s Davidom sa radi venujeme hudbe), ja mám dva lístky na klavírny koncert v marci v Košiciach a už viem že naňho s priateľkou nepôjdem, nechcete ísť vy? Je škoda, aby prepadli“. „Jasné, David môžeš ísť s priateľkou“ -reagujem hneď v snahe poukázať na fakt, že s Davidom netvoríme pár. Milé, že takto venoval lístky úplne cudzím ľuďom. Ešte chvíľu debatujeme a vzhľadom na únavný deň sa pozeráme spať už okolo ôsmej. Keďže je však dolu zakúrené (zrejme sa im to nakoniec predsa len rozhorelo) a teplý vzduch má tendenciu stúpať hore a my sme hore, spánok je náročný – vzduch je suchý až v hrdle štípe a spacák mi ani netrebalo, rovnako ako 80 percent hmotnosti môjho batoha, ktoré predstavujú oblečenie pre prípad chladnej noci. Ale čo už – radšej mať a nepotrebovať ako nemať a potrebovať. Spalo sa mi nakoniec ale celkom dobre a o šiestej už sme obaja hore. Keďže moje zásoby padli za obeť už včera, raňajky veľmi nepripadajú do úvahy, čo som však aj plánoval a tak sa ostáva len pobaliť, obliecť a môžeme vyraziť. Keďže v noci mrzlo a nás čaká cesta dole, volíme nasadiť mačky hneď a keďže má byť slnečný deň, idem znova v osvedčenej zostave – tielko, kraťasy.
O siedmej vyrážame, čo v marci znamená, že slniečko je ešte nízko a veľmi nehreje. Je to preto o dosť štipľavejšie než včera. Navyše sa rozfúkal aj vietor, ktorý na holej koži doslova páli. Ale tak akurát – mám rád ten pocit. Veď otužovanie je práve o tom – nájsť isté potešenie v diskomforte. Horšie je to s rukami, nenapadlo mi zobrať rukavice a v tomto počasí držať paličky znamená, že prsty mi idú odpadnúť. Rád by som povedal, že mi je taká zima, že necítim prsty, to by ale nebola pravda. Cítim ich a bolia. No ale čo už, rukavice si teraz nevyčarujem a verím, že bude už len a len teplejšie. Nič nemohlo byť ďalej od pravdy. Asi v polovici zostupu do Liptovskej Tepličky sa odrazu citeľne ochladilo a mráz doslova páli ako oheň. Teda nie doslova, obrazne, chápete. Netuším čím to je, ale mám pocit, ako by na tej ceste, ktorá vedie údolím medzi kopcami a popri potoku, začal byť nejaký prievan. Navyše v tomto prostredí v zime a zvlášť ráno ani nesvieti slnko. Telo je ako tak v pohode, ale ruky to opäť začínajú nezvládať a keďže sme už na ceste bez snehu, vešiam paličky na batoh aby som ich nemusel držať v rukách. Hneď je to lepšie. Vychádzame z údolia na rovnú lúku, na ktorú svieti slniečko a to je vám teda iná paráda. Ako Vianoce v Marci. Svet je hneď v iných farbách – doslova. Všetko zaliate krásnym zlatistým svetlom ktoré hreje na duši a hlavne na tele. Prichádzame do dediny – auto je tam kde som ho nechal – čo viac si želať. Ďalšia pekná spomienka v zápisníku života. Už sa teším na ďalšie.